S manželom som sa zoznámila na štúdiách. Hneď sa mi zapáčil – vysoký s tmavými vlasmi a svetlými očami. Spolu s dvomi bratmi – dvojičkami študovali boli medzi vysokoškoláčkami povestní krásavci. Keď si ma Tomáš všimol spomedzi všetkých nápadníčiek, neverila som tomu. Ale stalo sa a dva roky sme tvorili pár.
Po vysokej škole sa naše cesty rozišli, ja som pokračovala v štúdiu, on začal pracovať v inom meste. Dlho sme sa nevideli, neboli v kontakte. Ako som však starla myslela som naňho stále viac. Nakoniec ho moja najlepšia kamarátka pozvala na oslavu mojej tridsiatky. Stačilo pár dotykov a iskra medzi nami ožila opäť, tentokrát navždy. O dva roky ma Tomi požiadal o ruku. Bola som nadšená, túžila som po rodine, deťoch a keď mi toto všetko ponúkol, rozplakala som sa od šťastia.
Moja rodina bola s budúcim ženáchom celkom spokojná, a z tých pár stretnutí som mala pocit, že aj tá Tomášova je na tom rovnako. Jeden z jeho bratov už bol ženatý a mal syna, ďalší bol ešte stále single – tak trochu závislý na práci. Rodičia sa mi zdali tiež milí, najmä Tomášova mama. Celý čas od zasnúbenia do svadby len hovorila ako sa teší, že si ma Tominko našiel, ako bude chodiť ku nám na návštevy mi pomáhať, kočíkovať nášho synčeka. Brzdila som ju, veď som ešte nebola ani tehotná. Ona však mala svoju víziu. Tomi mi potom vysvetlil, že aj keď sa to blbo hovorí, on je jej najmilším synom – možno preto, že bol prvý. Vtedy sa mi to zdalo možno trošku zvláštne, ale čo, povedala som si.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokru jej náboženstvo priviedlo až do blázinca
Rok po svadbe sme mohli všetkým oznámiť šťastnú novinku – bola som tri mesiace tehotná. Svokra začala doslova vyvádzať, vyvolávala mi nadšeným hlasom, začala kupovať množstvo vecí – a všetko modré. Bola si istá, že budem mať syna. Veď ona sama mala troch a jej manžel bol tiež zo štyroch chlapcov. Ako by to teda mohlo byť dievča?
Človek však mieni, pán Boh mení. Keď sa bábätko konečne otočilo tak, aby bolo na ultrazvuku vidieť pohlavie, dozvedeli sme sa, že budeme mať dievčatko. Svokra tomu neverila. Presviedčala ma, že to nič neznamená, že môže mať schovaného „pipíka“ medzi nohami a ďalej veselo kupovala chlapčenskú výbavu. Nevedela som, čo robiť. Povedala som Tomimu, že by sa s ňou mal možno porozprávať. On však vyzeral, že by jej radšej uveril – veď ktorý chlap netúži po synovi?
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svoju svokru by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi
Narodila sa však Tamarka. Videla som, že svokra je hrozne sklamaná. Dokonca ešte aj v pôrodnici krútila neveriacky hlavou. Začala som sa cítiť ako v 18. storočí – za dcéru sa žena nechváli, len za syna. Nakoniec som povedala, že som unavená a poprosila som svokrovcov, aby ma nechali oddychovať. Bolo mi jedno, či som nevychovaná. Ďalšie pohŕdavé „tak teda dievčatko“ z jej úst som už nemohla počuť.
Tým sa jej záujem o vnučku skončil. Už žiadne drahé bodyčka či dečky, žiadne nadšené telefonáty. Naopak. Ten rozdiel v správaní bol obrovský. Dúfala som, že si časom zvykne, chcela som pre Takmarku dve rovnocenné babky. Ale nič. Na prvé narodeniny dostala od nej hračku pre trojročné deti a bodyčko, ktoré jej už bolo malé. Nevadilo by mi, že nechcela mínať na darčeky, hoci pred pár rokmi svojmu vnukovi darovala zlatú retiazku s príveskom. Ale ten totálny nezáujem vybrať niečo, čo by Tamarku aspoň trochu potešilo. Na oslave zas celý čas rozprávala len o Lukáškovi, aký je ten šikovný a čo už on robil, keď mal rok. Skrátka, Lukáško bol chlapec – génius a Tamarka nejaké zaostalé chúďatko. Ešteže jej blábolom vtedy nerozumela. Po oslave som povedala Tomimu, že mi jej reči vadili. Sľúbil, že sa s ňou porozpráva. Ale nič sa nezmenilo.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokra nedá pokoj, stále sa mieša do mojej domácnosti
Dnes má Tamarka deväť rokov. U babky nebola nikdy na prázdninách – narozdiel od svojich dvoch bratrancov, ktorí tam trávili každé leto tri týždne. Keď sme chceli na prázdniny k babke vyslať Tamarku, bol však vždy nejaký problém – opravuje sa komín, dedko ochorel, prerábanie záhrady alebo hrozná únava z chlapcov, ktorí práve odišli. Dokonca aj zlato, čo svokra za celý život naškrečkovala už rozdala chlapcom, my sme nedostali nič. Veď chlapci sa z ženských prsteňov potešia viac ako malé dievčatko, nie? Myslím, že aj Tomi ako syn stratil svoje výsadné postavenie. To prebral otec oboch vnukov, Martin.
A tak má Tamarka len jednu babku – moju mamu. Mrzí ma to, lebo som sa tešila, že bude mať veľkú rodinu. Svokra však robí všetko preto, aby sa ani necítila ako jej člen. Pred vnukmi má na jej adresu hnusné poznámky – vraj je hlúpučká a dengľavá. Keď sa s nimi stretneme, tak jej tak hovoria. Nechápem, ako môže jedna inak celkom rozumná žena byť natoľko krátkozraká.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na