Po desiatich poctivo odrobených rokoch som dostal výpoveď. Nerobil som z toho drámu. Mal som prax, chuť pracovať a bol som vždy lojálny k zamestnávateľovi. Plný elánu som rozposlal životopisy do firiem, kde som si predstavoval svoju budúcu kariéru. Odozvy však boli veľmi malé, až nulové. Niekde mi na rovinu povedali, že ma nezaplatia, inde bola problémom moja prekvalifikovanosť.
Snažil som sa, reagoval na inzeráty, hľadal a číhal, ale žiadny výsledok. Nakoniec som znížil nároky, zaujímal som sa aj o pozície, ktoré dalo by sa povedať, že boli trocha podradnejšie. Už mi to bolo fuk. Potreboval som prácu a najmä plácu. Z manželkinho platu sme domácnosť nemohli ťahať večne. Stalo sa mi, že si ma aj na pohovor zavolali, ale úprimne mi povedali, že to bolo zo zvedavosti. Im bolo jasné, že ak by mi aj miesto dali, zdúchol by som hneď, ako by som si našiel niečo lepšie. A bol som odpísaný. Bolo to ako v začarovanom kruhu.
Chcel som sa postarať o rodinu ako chlap. Nechcel som, aby sa manželka niekde sťažovala a už vôbec nie pred svojou rodinou. Svokor bol typ človeka, ktorý si rád rypol a ešte radšej poukazoval na to, aký je borec. Peňazí mal vždy nazvyš a rád sa tým aj prezentoval.
Manželka to nevydržala a rodičom sa zdôverila. Pár krát sme sa pochytili pre peniaze. Obvinila ma, že nie je možné, že si neviem nájsť robotu ako každý. Nemyslela to zle a ani som sa za to veľmi nehneval. Na jej mieste by som sa možno správal rovnako.
Svokor sa hneď vžil do role záchrancu a začal nám dávať pôžičky, ktoré splatíme, keď začnem robiť. Hanbil som sa, ale v konečnom dôsledku ma to ešte viacej nakoplo si niečo nájsť, nech mám pokoj od jeho uštipačných poznámok.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: S priateľkou som začal podnikať, namočila ma do problémov
Napokon mi manželka opatrne predostrela návrh, ktorý jej dal otec. Dostal podnikateľský nápad, či by som do toho nešiel s ním. Za normálnych okolností by som s tým nesúhlasil, ale už som mal pocit, že čím viac sa snažím zohnať si prácu, tým menej sa mi darí. Už som si prestával veriť. Stretol som sa so svokrom, prezradil mi viac, o čo by išlo. Súhlasil som a aj keď som mal malú dušičku, ako to celé vypáli, vidina pravidelnej výplaty ma motivovala pustiť sa do projektu naplno.
Pomaly sme sa rozbiehali, získavali zákazky a nových klientov. Na začiatku sme si so svokrom stanovili, kto sa bude venovať čomu, aby sme sa vyhli prípadným nezhodám. V praxi to vyzeralo ináč. Svokor ma neustále kontroloval, pritom všetky jeho povinnosti postupne pristáli na mojich pleciach. Ako on tvrdil, nemal čas, musel sa venovať aj iným svojím aktivitám, zatiaľ čo ja mám len túto jednu. Nevadilo by mi to, vďaka svokrovi som mohol začať podnikať a mal som prácu. Zisk sme si však delili rovným dielom, z čoho som už taký nadšený nebol. Veď celú prácu som odmakal ja.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Snaha o podnikanie spravila z otca alkoholika
Keď už som mal pocit, že naozaj nestíham, poprosil som ho, či by aspoň nemohol ísť na úrad a do podateľne. Jasné, mal tam známu, pôjde a vybaví čo treba, uistil ma. Vec som vypustil z hlavy a do reality ma dostal až nahnevaný klient, ktorý nás skoro pohnal pred súd, keďže sa svokor na svoju jedinú malú úlohu vykašľal. Nadával som ako pohan. Chcel som to svokrovi vytmaviť a poukázať konečne na to, že nie je taký majster sveta vo všetkom, ako sa tvári. Manželka ma zastavila, prehovorila, nech nerobím zlú krv. Upokojil som sa, ale rozhodol som sa, že s podnikaním končím.
Išiel som na to diplomaticky. So svokrom som si pohovoril, i keď som si nie raz musel zahryznúť do jazyka. Napokon uznal, že mi odovzdal svojich skúseností dosť a nebude sa báť, keď mi celú firmu zverí. Bola to úľava. Samozrejme, že si stále nemôže odpustiť akože nenápadné otázky a kontroly, ako mi to celé ide. Ja som na seba hrdý, že aj samému sa mi darí a dokážem opäť uživiť svoju rodinu. Uznanie od svokra k tomu nepotrebujem.
Poznáte podobný príbeh zo života aj vy? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na