Ilustračné foto

Pravdivý príbeh: Exmanželka ma po rozvode skoro pripravila o dcéru, ale nevzdal som to

28. 12. 2016

Ako na húsenkovej dráhe, raz hore, raz dolu. Taký bol aj môj život, kým som nestretol Simonu. Bola krásna, inteligentná a záujem mali o ňu viacerí. Ona si so svojou tvárou a povahou mohla vyberať, no napriek všetkému som jej padol do oka práve ja. Vravela, že som ju očaril svojou bezprostrednosťou a úprimnosťou. Každý, kto nás poznal vravel, že Simona bude nakoniec tá, ktorá ma skrotí.

Simona ma krotila, usmerňovala, ale ja som asi nikdy nebol typ žijúci podľa noriem a pravidiel. Pokašľal som to, ale dostal som šancu. Za niečo, za čo by sa iné ženy so mnou bez mihnutia oka rozišli. Simona vo mňa verila. Možno preto prišla po čase šanca číslo dva. Nedal som si povedať. Simona našla v telefóne správy, ktoré som si vymieňal s kolegyňou. Paradoxne s touto mojou spolupracovníčkou som nikdy nič nemal, boli to len smsky, ale Simona mi už neverila. Mohol som prisahať, na čo som chcel.

Nasledoval rozvod. S rozdelením majetku nebol problém. Ten nastal až keď išlo o našu dcéru. Simona mi dala hneď jasne najavo, že môžem zabudnúť, že Sašku ešte niekedy uvidím. Chcel som, aby sme sa dohodli ako dospelí ľudia. Aby sme vášne dali nabok. Nech som spravil čo som spravil, ale mal som nárok stretávať sa s vlastným dieťaťom. Simona mala iný názor. Nakoniec som si zaplatil právnika, čo moja žena nečakala a ešte viac ju to voči mne popudilo. S výsledkom bola nadmieru nespokojná a bola presvedčená, že sudkyňa bola zaujatá a očarená mojou osobou. Mne každá druhá nedeľa a tri hodiny v jeden deň v týždni ako výsledok očarenia nepripadali.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Pri rozvode išla láska bokom, manžela som obrala o všetko


Simona mi vychádzky s dcérou nijako neuľahčovala. Rada sa vyhovárala, že Saška ochorela. Vraj niečo musela chytiť v škôlke. A na ďalší deň ich už videli vonku. Manželku som nechcel z ničoho obviňovať. Snažil som sa byť trpezlivý, dcéru vracať v presne dohodnutú hodinu. Bolo to ale o hubu. Simona bývala na kraji mesta. Kým sme sa presunuli ku mne alebo niekam, kde som Saške pripravil program, mohol som sa otočiť a ísť späť. Kúpiť niečo dcére na pamiatku som mohol tiež zabudnúť. Raz som Saške kúpil obyčajný bublifuk. Mala z neho veľkú radosť. Keď to videla Simona, ako som ju viedol k nej domov, dcéru odviedla dovnútra a pred mojimi očami demonštratívne hračku zahodila do kontajnera.

Trápilo ma to. Viem, že za všetko som si mohol sám. Chcel som však byť s dcérou častejšie a mať so svojou ex normálne vzťahy. Asi príliš naivné a odvážne predstavy. Väčšina ľudí v mojom okolí bola na mojej strane. Radili mi, nech zažiadam na súde o možnosť častejšieho vídavania. Nech robím žene napriek tak, ako ona mne. Nech sa nenechám, keď mi nadáva a oplatím jej všetko rovnakou mincou. Hlavne rozvedení kamaráti príbehy podobné tomu môjmu sypali z rukáva. Jedine moja sestra mi poradila, aby som sa nenechal vtiahnuť do Simoninho hnevu. Presviedčala ma, že skôr či neskôr sa to utrasie a nemám sa báť, že sa Saške postupne odcudzím.

Našiel som si novú prácu a dobrovoľne začal platiť na dcéru o tridsať eur viac. Hoci to znamenalo, že som si musel párkrát požičať, keď šéf meškal s výplatami. Bolo to po Simoninom výstupe, keď mi cez celú ulicu vykričala, že som lúzer a skončím ako odpad na ulici pre svoju nezodpovednosť. Nechal som ju, nech si uľaví. Nedal som sa strhnúť emóciami a ani som nekričal na ňu späť.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Odvtedy sa niečo zmenilo. Najprv to začalo tým, že som si mohol vybrať ja deň, kedy sa s malou uvidíme. Ak to Simone nevyhovovalo, tak mi to povedala, ale bola s ňou v tomto smere oveľa lepšia komunikácia. A ďalšie zmeny prichádzali. Síce pomaly, ale prišli. So Saškou som už nemal striktné tri hodiny, ale mohol som si ju vziať aj na celé popoludnie, neskôr na celú nedeľu.

Bol to úžasný pocit nebyť non stop v strese, kedy a či dcéru uvidím, čo zasa Simona na mňa vytiahne. Dalo sa s ňou dohodnúť, bez kriku a výčitiek. Videl som, že aj dcéra je oveľa viac v pohode, keď vidí, že aj my dvaja sme v pohode a mama nie je voči mne nahnevaná. Nedávam jej k tomu ani dôvod. Najnovšie sme otvorili tému prespania, že by Saška ostala u mňa na noc.

Voľakedy som si chodil po rady k rozvedeným kamarátom. Našťastie som si nikdy ich dohováranie nebral k srdcu a dobre som urobil. Vidím, kde sú oni a kde som ja so Simonou. Možno môj zmierlivý a trpezlivý prístup bol behom na dlhé trate, ale vyplatilo sa. Vďaka tomu nebude poznať Saška svojho otca len z fotky ako toho zlého pána, ktorý sa na svoju rodinu vykašľal.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

TEXT: KJ
Foto: thinkstockphotos.com