Vydávala som sa veľmi mladá. Mala som iba osemnásť a svadbu som chcela z trucu. Doma som to už nemohla vydržať, keďže izbu so mnou zdieľali aj moji dvaja mladší bratia a súkromie som tak nemala žiadne. Rodičia ma ako najstaršiu držali na krátko a kým si moje spolužiačky chodili po zábavách, ja som sedela doma nad knihami.
V sedemnástich som spoznala Matúša. Bol o dvanásť rokov starší, mal stálu prácu, vlastný byt a mne tak nestálo nič v ceste, aby som sa k nemu po čase nasťahovala. Konečne som žila bez toho, aby mi niekto neustále rozkazoval. Rodičia nás dotlačili do svadby, pretože sme samozrejme nemohli žiť len tak nadivoko. Musela som im tiež sľúbiť, že napriek svadbe doštudujem a s deťmi nejaký ten čas počkáme.
Ako sa hovorí, človek mieni… a moje sľuby zostali len sľubmi. Hneď v prvom ročníku na vysokej škole som nechcene otehotnela. Potrat nebol alternatívou a tak som bola nútená prejsť na individuálny študijný plán. Vychovávať dieťa a popritom študovať však nebolo vôbec tak jednoduché, ako som si predstavovala.
Ďakujem však rodičom aj svokrovcom, ktorí nám pomáhali, ako sa len dalo. Či už finančne alebo strážením nášho malého pokladu – Mareka. S Matúšom to však išlo dole vodou. Postupom času sa vo mne prehlboval pocit, že svadba nebola dobré rozhodnutie a vhupli sme do niečoho, čo sme v skutočnosti vôbec nedomysleli.
Mohlo by vás zaujímať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Obaja sme v dobe, keď sme sa spoznali, chceli pred niečím utiecť. Matúš sa cítil sám a opustený, súrne potreboval niekoho, kto sa o neho postará, s kým bude môcť mať deti a kto mu vyplní prázdnotu. Jednoducho povedané, tikali mu biologické hodiny. Ja som zas nechcela bývať doma s rodičmi, ale žiť vysnívaný ,,dospelácky“ život. Škoda, že som nevedela, že byť dospelou nie je až tak úžasné, ako som si predstavovala.
Zo všetkých krásnych predstáv o tom, ako nám bude úžasne, nás vytrhlo naše dieťa. Museli sme rýchlo dospieť, postaviť sa na vlastné nohy a uskromniť sa. Naše názory na život však boli úplne odlišné. Boli sme dvaja úplne rozdielni ľudia, ktorí sa zo začiatku ľúbili, no po čase, ako očarenie vyprchalo, sa z nás stali len priatelia.
Hrdosť mi však nedovolila odísť a na rozvod som tiež ani nepomyslela. Chcela som sa vzchopiť a zmieriť s tým, že sme boli mladí a hlúpi. No bolo už neskoro plakať nad rozliatym mliekom a vedela som, že svojmu dieťaťu otca brať nechcem. Školu som teda dokončila napriek tomu, že mi nikto neveril. Po nej som si našla dobrú prácu a s malou dušičkou som dúfala, že bude všetko dobré.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Naozaj bolo všetko lepšie. Matúš bol vzorným manželom aj otcom. Stál pri mne vždy, keď som ho najviac potrebovala. Naše rodiny sa z nás tešili. Veď som bola taká mladá, keď som urobila rozhodnutie vydať sa. Báli sa, ako to celé dopadne. Netušili však, že sa nemilujeme a žijeme spolu ako priatelia.
Dnes s Matúšom konštatujeme, že keby sa nezoberieme tak rýchlo, isto sa rozídeme. Veď sme sa vlastne vôbec nepoznali. Teraz, keď sú už naše deti dospelé, mi moje kamarátky radia, rozviesť sa. Náš vzťah s Matúšom však nie je plný hádok alebo nenávisti, ako si niektoré domýšľajú.
Sme priatelia na život aj na smrť. Veď sme spolu prežili toľko… Život nás neraz skúšal a obstáli sme. Máme svoj dom, máme naše deti, vnúčatá a napriek tomu, že už nie sme milujúci sa manželia, ale len priatelia, ktorí spolu žijú, nikdy sa nerozvedieme. Matúš nebol zlým mužom, ale úžasnou podporou po celé tie roky. Viac nepotrebujem.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na