Ilustračné foto

Pravdivý príbeh: Dcéra je duševne chorá, musela som na ňu volať políciu

14. 02. 2018

Moja dcéra je duševne chorá. Teraz má už viac ako tridsať rokov a s pokojom môžem povedať, že vedie úplne obyčajný život. Nie vždy to bolo tak.

Peťka nikdy výrazne nevybočovala z radu. Nebola mimoriadne výstredná, extra nadaná, no ani problémová. Občas akoby žila vo svojom vlastnom svete, v detstve bola trochu zasnená. Stalo sa, že nedávala pozor a potom niečo zabudla alebo stratila, no nijak výrazne sa nelíšila od rovesníkov.

Ja aj manžel sme veľa pracovali a Peťka je jedináčik, preto je pre mňa teraz ťažké hľadať príčiny či príznaky v minulosti. Snažím sa nič si nevyčítať a podporovať ju tak, ako len vládzem.

Počas jej puberty som si začala všímať, že je často náladová a že víkend občas napríklad aj celý prespí. Samozrejme, chodila občas von a vieme, že nikto nie je neviniatko. Ak sa jej nechcelo s nami rozprávať, alebo ak celý deň prespala, tak som to vždy všetko prikladala únave po fláme a obdobiu vzdoru. Výsledky v škole mala celkom dobré, ľudovo povedané sa dobre učila, ale v ničom mimoriadne nevynikala. V maturitnom ročníku sa rozhodla, že pôjde na vysokú školu do Prešova, na pedagogiku.

Na začiatku štúdia dcéra domov chodievala raz za dva týždne, neskôr raz za mesiac a potom raz za dva mesiace. Náš kontakt začal po jej prvých mesiacoch na vysokej trochu slabnúť. Častokrát som sa jej nevedela dovolať, neodpisovala mi na emaily. Všetko som pripisovala tomu, že sa dcéra teší, že je z domu a že jej jednoducho lezieme na nervy. Rozhodla som sa jej dať trochu priestoru.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Dcéra nám prerastá cez hlavu, s manželkou sa hádame pre výchovu


To, že som sa z jej života vzdialila spätne hodnotím ako svoju najväčšiu chybu. Myslela som si, že jej tým pomáham, no v skutočnosti som klamala samú seba, že je všetko v poriadku. Pamätám si ako Petra prišla domov na Vianoce v treťom ročníku. Vidím to akoby to bolo včera, vystupuje z vlaku a na sebe má len tenkú bundu, no vonku mrzne. Odpovede na otázky kde má telefón a prečo je tak oblečená veľmi nedávali zmysel. Vraj jej nebolo chladno keď išla z internátu a telefón vymenila s nejakým mladíkom za vyprážaný syr v reštauráku. Neverila som tomu, určite ho niekde stratila a teraz si vymýšľa. Dva týždne bola doma, strávili sme spolu trochu času, zistila som, že sa kvôli štúdiu dosť stresuje, no odchádzala pomerne zrelaxovaná a vykŕmená.

O dva mesiace už domov neprišla, hoci sme sa tak najskôr dohodli. Vraj nestíha písať bakalárku a doma by sa nemohla sústrediť. Pred Veľkou nocou nám zavolala Petrina spolubývajúca. Vraj by sme možno pre Petru mali prísť, je asi trochu unavená a potrebuje si oddýchnuť.

Keď sme pre dcéru prišli, bola vychudnutá a trochu roztržitá, ale nepripadalo nám, že sa deje niečo mimoriadne vážne. Predovšetkým nám ale hovorila, že nemôže ísť teraz domov, lebo si musí vybaviť aby mohla bakalárku odovzdať už teraz, lebo jej ešte chýbali nejaké kredity. Mala to byť len formalita, tak sme s manželom súhlasili. Dohodli sme sa, že nám musí každý deň zavolať, ako sa má, čo jedla a podobne.

Prvý týždeň to celkom dobre fungovalo, no potom sa nám opäť prestala ozývať. Dali sme jej ešte týždeň a potom sme išli za ňou. Našli sme ju na internátnej izbe. Zdalo sa, že nerozumie, prečo tam sme. Nahnevala sa, myslela si, že ju chceme niekam odviezť. V tom momente sme ešte nevedeli čo sa deje. Kričala a hovorila, že vyskočí z balkóna, ak sa k nej priblížime. Keď začala rozbíjať veci okolo seba, svoje, aj tie od spolubývajúcej, bolo jasné, že niečo nie je v poriadku.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Nevedeli sme čo robiť. Na vlastnú dcéru sme nakoniec v obave o jej život museli zavolať záchranku a policajtov. Bol to úplne najhorší pocit na svete. Cítila som len absolútne zlyhanie a hanbu. Zlyhala som ako matka a ako človek.

Keď prišli lekári, dali jej injekciu na upokojenie a zobrali ju na oddelenie. Od spolubývajúcej, ktorá už tri dni spala na vedľajšej izbe, sme sa dozvedeli, že Peťka bola zmätená už pár dní. Vraj mala pocit, že nemôže odovzdať bakalárku, lebo sa proti nej všetci spikli. Písala ju dlho do noci, málo spala, takmer nejedla, vyhorela.

Dcére diagnostikovali depresiu s psychotickými prejavmi. Naše životy sa v tom momente zmenili, no nie všetky zmeny boli negatívne. Našli sme k nej znovu cestu. Dcéra doštudovala, našla si priateľa a berie lieky. Ako som už písala, vedie úplne normálny život.

Teraz už viem, že musím dávať pozor na každý nezvyčajný prejav v jej správaní. Mám pocit, že som ako matka dostala druhú šancu a preto sa ju snažím využiť a dcére pomáham vždy, keď len môžem.  


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Autor: LM
Foto: thinkstockphotos.com