Ilustračné foto

Pravdivý príbeh: Občas nenávidím svoje deti

11. 04. 2018

Moje dve deti sú už dospelé. Dcéra oslávila tridsaťjeden rokov pred dvoma mesiacmi a syn bude mať koncom tohto roku dvadsaťosem. Snažím sa byť nimi v kontakte, volať si s nimi aspoň raz týždenne, prípadne si vymeniť aspoň nejaký email. Náš kontakt však trochu viazne. Deti sa mi už nezdôverujú a novinky sa často dozviem sprostredkovane od manžela. S ním si deti rozumejú výborne, volajú mu samé od seba.

S mojím manželom sme sa stretli počas štúdia v Bratislave. Po štúdiu sme sa obaja dobre zamestnali a  dokonca sme po tete zo strany môjho muža zdedili byt. Boli sme mladí, úspešní a zdalo sa nám, že celý svet nám leží pri nohách. Veľa sme čítali, chodili do kina a stretávali sa s priateľmi.

Keď som sa po viac ako polroku manželstva dozvedela, že som tehotná, najskôr som sa veľmi potešila. No neskôr prišli aj iné pocity. Čo bude s naším životom? Neovplyvnia ho deti až príliš? A hlavne, čo bude s mojím životom? Budem pracovať ďalej, budem to zvládať?

Už počas tehotenstva som cítila silnú podporu zo strany mojich aj manželových rodičov. Babky sa tešili, ako budú pomáhať a tak ma strach pomaly opúšťal. Všetci mi tiež hovorili, že je to bežné a normálne, že ma to prejde.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Synovi práca nevonia, z dôchodku živím jeho aj seba


Keď sa Mirka narodila, bola som veľmi šťastná. Doma som ostala takmer celý prvý rok. Po roku Mirka dostala miesto v jasliach a ja som nastúpila opäť do práce. A po ďalších troch prišiel na svet Róbert.

Keď som sa so synom vrátila z nemocnice, niečo sa vo mne zmenilo. Pamätám si to dodnes, pretože som sa vtedy rozhodla, že viac detí nechcem. Povedala som to aj mužovi. Najskôr to nebral veľmi vážne, myslel si, že som len unavená z pobytu v nemocnici a predstavy, že doma máme teraz namiesto jedného, krikľúňov dvoch. Ja som mu však s kamennou tvárou opakovala, že to myslím vážne. Najskôr ho to dosť prekvapilo. Všimla som si, že ho to asi dokonca ranilo, no mne to bolo popravde jedno. Vedela som, že viac detí nechcem, že si nie som istá, či zvládnem vychovať už tie dve.

So synom som doma ostala pol roka a potom som sa vrátila do práce.  Keď boli deti malé, po jasliach a neskôr aj po škole, starali sa o ne na striedačku prevažne babky. Cez víkendy s nimi zase trávil veľa času môj manžel.

Ja som sa zase starala o domácnosť. Nikdy som nebola rodená domáca panička, a tak mi varenie, pranie, upratovanie, či zašívanie oblečenia dávalo zabrať. Mala som pocit, že celý týždeň driem a cez víkend driem tiež.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


 

Na deťoch ma vytáčalo, že nerobia čo im kážem. Kričali, keď som ich prosila, aby boli ticho. Behali a naháňali sa, jedli mimo stola, často sa prehrabávali v našich veciach a všetko rozhádzali. Vedela som, že je to prirodzené, no nevedela som si pomôcť, často som na nich kričala. Ja som bola tá prísna, kým babky a manžel by im dali všetko na svete. Deti predo mnou trucovali a čím viac som od nich chcela, tým viac im toho manžel prepáčil.

Môj vzťah s mužom sa prirodzene zhoršil. Z toho som deti vinila tiež. Mala som pocit, že mi ho kradnú a on sa na mňa veľmi hneval, keď som deti karhala. Dodnes to nechápe.

Nemyslím, si, že som v ich výchove niekde urobila chybu. Snažila som sa, no niekedy som ich nenávidela. Plakávala som zatvorená v kúpeľni, dostávala som záchvaty. Kričala som na ne, hádala som sa s manželom. Zlepšilo sa to, až keď trochu vyrástli. Začali sa odo mňa odťahovať a ja som opäť dostala svoj priestor.

Teraz necítim hanbu, ani potrebu sa im ospravedlňovať. Deti sú úspešné, vyštudovali, našli si partnerov. Občas mám ale pocit, že oni to všetko dobré nevidia a teraz ma trestajú za to, že som na nich mala vysoké nároky.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Autor: HP
Foto: gettyimages