Aj keď sa nepovažuje za niečo normálne, samovrava má vraj svoje plusové stránky. Hoci sa väčšine ľudí spája s duševnými chorobami, prípadne s ľuďmi, ktorí majú iné zdravotné ťažkosti, stretávame sa s ňou dennodenne. A podľa výskumov sa ukazuje, že môže byť aj pomerne užitočná.
Samovrava má úžitok
Všetci sme už niekedy predniesli nahlas nejakú myšlienku, bez toho aby sme si to uvedomili. A ak je rozprávanie k sebe samému veľmi rozšírené, je tomu tak preto, že samovrava má určitý úžitok.
Matka tridsaťtriročnej Clementine má vo zvyku komentovať nahlas všetko, čo robí. „Je to neustály príliv slov, ako keby bola zapnutá televízia,„ hovorí jej dcéra. Aj dvadsaťšesťročná Héloise sa priznáva: „Rada si hovorím, čo mám robiť.„ Samozrejme nie všetci k sebe neustále hovoria. Ale všetkým sa stáva, že v niektorých situáciách niečo sami k sebe prenesú.
Šesťdesiatročný Jacques si rozpráva pre seba, keď zabudne, kam zaparkoval auto. „Hovorím si: zvyčajne ho dávam sem. A nahlas rozmýšľam, kedy som ho naposledy videl.“ Dvadsaťsedemročná Barbara si k sebe hovorí nahlas, keď je silne vystresovaná: „Snažím sa sama seba upokojovať a hovorím si: všetko bude dobré.„
Mohlo by vás zaujímať: Dlhší život vďaka klebetám? Áno, je to tak – ale pozor, dodržujte pravidlá
Náznak duševnej choroby?
Samovrava väčšinou nastáva vo chvíľach, keď sú tieto osoby samy. Hovoriť si sám pre seba môže byť skutočne považované za príznak duševnej choroby. Potvrdzuje to psychológ Sébastien Dupont, autor publikácie Sám medzi ostatnými. „V psychiatrii je samovrava, teda rozprávanie k sebe samému, jedným z prvých izolovaných prejavov schizofrénie a niektorých psychóz. Je teda veľmi spájaná s predstavou šialenstva,“ hovorí.
Buďte však pokojní: ak nemáte poslucháča alebo si tykáte, keď k sebe hovoríte, nemusí to byť nutne známka schizofrénie. „Podľa Freuda vzniká samovrava preto, že vo vnútri nás je niekoľko vrstiev. Je to ako dialóg s rôznymi dimenziami našej osobnosti,„ uvádza Dupont.
Rôzne zámená
Možno práve preto Sarah strieda „ja“, „ty„ a „ono„: „Keď sa kritizujem, napríklad keď mi niečo spadne alebo som nešikovná, skôr si tykám. A niekedy si dokonca hovorím menom, aby som kritiku zdôraznila. Keď sa musím motivovať alebo si opakujem zoznam toho, čo musím urobiť, nastupuje ‚ja‚ alebo ‚ono‚,“ hovorí.
Mohlo by vás zaujímať: Naučte sa správne komunikovať: Získate si sympatie a vyhnete sa nedorozumeniam
Vychádza to z detstva
„Hlasná samovrava zodpovedá potrebe sústrediť pozornosť a koncentrovať sa,“ uvádza profesorka psychológie z Lorrainskej univerzity Martine Battová. „Prejavuje sa od detstva. Dieťa sa púšťa do úkonu, ktorý musí byť koordinovaný, ako je potrebné zaväzovanie topánok, etapu po etape a hovorí si, čo má robiť. Rovnako ako v detstve, tak i v dospelosti umožňuje samovrava pri činnosti vyžadujúcej pozornosť alebo presnosť osvetliť a realizovať rozhodnutia a dosiahnuť niektoré ciele,“ vysvetľuje profesorka detskej psychológie a výchovy na univerzite v Nantes Agnès Florinová.
„Veľmi častým javom je rozprávanie k sebe samému v duchu. Štvrtinu nášho bdelého života trávime tým, že takto hovoríme sami k sebe,“ uvádza psychologička Marcela Perroneová-Bertolottiová z univerzity v Grenobli.
Prečo teda myslieť nahlas a nehovoriť k sebe v duchu? „Nahlas nie je možné povedať naraz všetko, čo sa deje v hlave, kde myšlienky prichádzajú zároveň a prekrývajú sa. Je potrebné zvoliť slová, vymenovať veci poporiadku, a to nám umožňuje organizovať naše myslenie,“ hovorí Sébastien Dupont. „V situácii, keď sa mi v hlave všetko pletie, pretože myslím na tisíc vecí naraz, mi hovorenie nahlas umožňuje myšlienky utriediť,“ priznáva Nathalie.
Pozerajme teda s väčšou zhovievavosťou na ľudí, ktorí myslia nahlas. A možno sa o to tiež môžeme pokúsiť. „Radím to svojim študentom, keď niečo nemôžu pochopiť: prečítajte si to nahlas. Pomáha to lepšie štruktúrovať myslenie,“ hovorí Martine Battová. Ale pozor: samovrava je intímna záležitosť, odhaľujeme v nej svoje skryté myšlienky.
Trpíte samovravou? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na