Martin, môj jediný syn, bol vždy milovaným dieťaťom. Možno som ho milovala až priveľmi, neviem to posúdiť. S mužom sme nemohli mať dlho deti a tak, keď som po troch potratoch konečne porodila vytúženého syna, išla som sa pominúť od šťastia. Ale… Vždy je nejaké ale. Život nám nikdy nič nedáva len tak zadarmo.
Ihneď po narodení syna muž odišiel na týždňovky do Čiech. S malým som ostala sama, pričom som sa pokúšala čo najviac zosúladiť dokončenie rozostavaného domu s domácimi povinnosťami a s výchovou syna. Chcela som mu dopriať všetko. Radšej som žila sama na chlebe a vode, len aby som mu mohla kúpiť nejakú tú sladkosť.
To sa neskôr odzrkadlilo na mojej postave. Pribrala som takmer 40 kíl a len čo Martinko oslávil dva roky, muž dal prednosť milenke Ružene, za ktorou sa presťahoval do Čiech. Vtedy sa mi zrútil celý svet. Plakala som, no zaumienila som si, že syna vychovám sama. Bude jediným dôležitým mužom v mojom živote a na ostatných som sa vykašľala.
Keď prišiel Martin do puberty, začal vystrájať. Bolo to normálne, žiaden chlapec v jeho veku nebude predsa sedieť pri mame. No keď začala pravidelne chodiť spitý ako činka, snažila som sa mu dohovoriť. Všetko bolo márne. Nevážil si ma. Všetká pozornosť, všetky tie roky starostlivosti a odriekania vyšli nazmar. Nepočúval ma.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Syn odmieta dospieť, musím ho stále živiť
Ani vtedy, keď si v ten osudný deň sadal na motorku. Tú, ktorú dostal odo mňa k osemnástim narodeninám. Plakala som, tušila som, že je zle. To, čo sa potom dialo, som vnímala ako cez hmlu. Volali mi z nemocnice, zastavila sa u nás polícia. Martinko nedal prednosť a napálilo doňho osobné auto. Mal šťastie, že prežil. Každý, kto vidí motorkára na ceste, predsa vie, aký je zraniteľný.
Martinko žil. Avšak pri nehode prišiel o pravú ruku. Mal ju rozmliaždenú na kašu a tak mu ju museli amputovať až k predlaktiu. Bolo to hrozné. Plakal, hneval sa, posielal ma kade ľahšie. Keď trpel, snažil sa nájsť vinníka. Podľa neho som to bola ja. Lebo som mu dala motorku. Z jeho slov mi išlo srdce puknúť.
Avšak jeho nehoda nebolo to najhoršie, čo ma postihlo. Oveľa horšia bola tá jeho bezmocnosť. Prvé mesiace som to chápala, ale ďalšie ma vyslovene začal zneužívať. Zvykol si celé dni ležať v posteli a čumieť do televízora či mobilu. A to napriek tomu, že mal ešte tri zdravé tri končatiny. Celé dni som okolo neho behala. Nečudo, že ma vyhodili z práce. Tak mi neostávalo nič iné, než si vybaviť opatrovateľský príspevok.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Z mojich detí vyrástli nevďační lenivci, čo mám s nimi robiť?
Na úrade mi s tým robili problémy. Vraj Martinko nie je na tom tak zle, aby sa o seba nevedel postarať. Súhlasila som, no nemala som to srdce nechať ho len tak, napospas. Veď aj frajerka ho opustila, keď zbadala, že je z neho kalika. Takto išiel rok za rokom.
Keď Martin oslavoval dvadsaťpäťku, niečo sa vo mne zlomilo. Mala som 55 rokov a takýto život ma viac nebavil. Dala som mu poslednú šancu. Zavolala som k nám psychológa. Ten mu niečo rozprával, zatiaľ čo Martin nezaujato pozeral na veľký kvetináč v rohu miestnosti.
„Mami, podáš mi vodu?“ spýtal sa ma. Automaticky som vstala z gauča a vybrala sa do kuchyne. Martinovi sa už horšie vstávalo, z toho ležania v posteli sa naňho prilepili kilá navyše. Darmo, bohužiaľ má postavu po mne.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
„Nechajte ho tak,“ zastavil má psychológ. „Ale moja ruka!“ Martin mu strčil pod nos kýpeť. „No a čo? Máte druhú. Vodu si dokážete nabrať.“ Martin po tých slovách stratil reč. Na smrť sa urazil a pozeral, čo spravím. Sadla som si opäť na gauč. S hundraním sa postavil a išiel do kuchyne.
Vtedy som pochopila, že môžem ešte žiť svoj život. Na druhý deň som sa prihlásila na opatrovateľský kurz a po jeho absolvovaní som sa zamestnala ako opatrovateľka v Rakúsku. Keď sa mám už o niekoho starať, tak nech to je niekto, kto tú pomoc skutočne potrebuje. Nie môj rozmaznaný syn.
Ten ma najprv vydieral, potom pochopil. Začal pracovať z domu ako programátor. Vždy mal hlavu na počítače. A ja som na staré kolená pochopila, že hendikep má byť výzvou a nie výhovorkou.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na