Pravdivý príbeh: Otehotnela som vo vysokom veku, ľudia ma kritizujú a ohovárajú

Žena

gettyimages

Vždy som bola ten typ človeka, ktorému je úplne jedno, čo si o ňom ostatní myslia. Vykašľala som sa na prácu v banke, kde som celkom slušne zarábala a išla som robiť opatrovateľku, pretože som to tak jednoducho cítila. Rodičia si ťukali na čelo, prehovárali ma, no ja som si urobila po svojom. A keď som stretla svoju lásku a všetci mi hovorili, že je to čudák, ktorý sa ku mne nehodí, pripomienky som ignorovala. Je to predsa môj život, tak čo ma po cudzích názoroch!

Teraz som ale v situácii, kedy reakcie okolia zabolia. Vlastne, boleli už pred 25 rokmi, keď som nemohla otehotnieť a kamarátky veselo kočíkovali. Dnes mi to príde úsmevné – bola som vtedy ešte celkom mladá, mala som len 22 rokov, ale veľmi som túžila po dieťati. Bola však iná doba, dievčatá sa vydávali skoro, a celkom prirodzene mali hneď aj rodinu.

My sme sa s manželom o bábätko snažili tri roky a bolo to naozaj stresujúce obdobie. Milovali sme sa podľa ovulačného kalendára, absolvovali sme kadejaké vyšetrenia. Ja som poctivo cvičila cviky sestry Mojžišovej a zo všetkých strán počúvala otázky, kedy konečne aj my budeme mať prírastok do rodiny.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Stal som sa otcom v šesťdesiatke, bolo mi to treba?


Nakoniec sme sa dočkali. Otehotnela som ako 25-ročná, manžel mal 27. Dnes má naša dcéra Gabika dvadsaťdva rokov, a hoci je práve vo veku, kedy som sa ja začala snažiť o dieťa, ona má celkom iné priority a záujmy. Študuje, cestuje, užíva si slobodu. Celý týždeň je na internáte a my si s manželom vychutnávame pokoj a pohodu. S úsmevom som donedávna hovorievala, že sme takmer ako dvaja penzisti – čítame, chodíme na prechádzky, lúštime krížovky, pozeráme filmy…

A bola som presvedčená, že takto nejako to bude vyzerať aj v nasledujúcich rokoch. Všetko ale pred piatimi mesiacmi zmenili dve čiarky na tehotenskom teste. Mojom. Tehotenstvo sme neplánovali, bol to pre nás šok. Mám 47 rokov a po vynechaní menštruácie som bola presvedčená, že prišlo klimaktérium.

Aj keď to bolo ťažké, začala som sa zmierovať s tým, že jednoducho starnem. Keď mi však lekár povedal, že o „prechod“ v mojom prípade nejde, stále som nechápala. A nemohla som uveriť ani vtedy, keď som vyšla z jeho ordinácie  – musela som utekať do lekárne a tie dve modré čiarky vidieť na vlastné oči.

Boli tam. A ja som pochopila, že pôjdem porodiť dieťa vo veku, kedy sa iné ženy stávajú babičkami. Dlho sme sa o tom s manželom rozprávali, preberali riziká. Áno, bojím sa. Bojím sa, či bude moje dieťa zdravé, či to všetko zvládnem ja. Tie roky sú cítiť, už teraz fučím ako lokomotíva, som neskutočne unavená. Aký rozdiel, keď som čakala Gabiku a bola až do pôrodu plná elánu!


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


No najviac zo všetkého mi dáva zabrať okolie. Niektorí sa otvorene pýtajú, či som sa na staré kolená zbláznila. Či nemám strach, že zomriem skôr, ako moje dieťa zmaturuje. Cítim na sebe tie odsudzujúce pohľady a zažila som aj ľútosť a posmech. A cynizmus. Niektorí sa nepýtajú, ale konštatujú. „Ja by som si to určite dala v tomto veku zobrať“ – túto vetu som počula už toľkokrát!

Chce sa mi zakričať, že všetko viem, všetky riziká si uvedomujem, že som sama zaskočená, ale je to môj život a dieťa na svet privediem! Namiesto toho znášam vyčítavé pohľady (tá ženská je ale nezodpovedná!) aj posmešky (haha, majú takmer päťdesiat a nevedia si dávať pozor).

Priznám sa, doma si poplačem. Možno to robia tie tehotenské hormóny, že mi zrazu nie je jedno, čo si o mne iní myslia a čo o mne rozprávajú. Našťastie, nájdu sa aj takí, ktorí nám prajú, vravia, že s dieťaťom omladneme, znovu u nás bude počuť detský smiech. Čakajú nás aj prebdené noci, ale my to určite zvládneme. Verím im. Nič iné mi ani nezostáva…


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, AP
Odporúčame