Hovorí sa, že ženy túžia v partnerstve po zázemí a istote, zatiaľ čo muži sa do vzťahov nehrnú a čo najdlhšie chcú zostať slobodní. U mňa to ale akosi neplatí. Zažila som sklamanie a z vážneho vzťahu mám teraz strach. Moji doterajší partneri by sa však najradšej už po týždni známosti sťahovali ku mne a zazneli už dokonca aj reči o svadbe.
Vydávala som sa z lásky a 24 rokov som žila v šťastnom manželstve. Tak som ho aspoň vnímala. Jasné, boli aj hádky a nedorozumenia, vždy som si ale myslela, že ja a Miro patríme k sebe.
Vytriezvenie prišlo, keď som náhodou zistila, že ma podvádza. A ďalšou ranou bolo odhalenie celej skutočnosti: so svojou frajerkou udržiaval pomer dlhých päť rokov, mal s ňou štvorročného syna a v podstate viedol dvojitý život. Bola som nekompromisná, zbalila som mu kufre a poslala ho za ňou.
Odjakživa som bola hrdá a ani tentoraz mi hrdosť nedovolila znížiť sa k plaču a prosbám. A nechcela som ho ani stavať pred rozhodnutie „buď ja, alebo ona.“ Asi preto, lebo som sa bála, že si zvolí ju.
My sme mali deti dospelé, tam ho čakal malý chlapec, ktorý ho potreboval. Vlastne sa ani nečudujem, že neprotestoval, kufor zobral v podstate mlčky a zmohol sa len na strohé „Prepáč.“
Mohlo by vás zaujímať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Ja som sa však z rozvodu spamätávala dlho. Cítila som sa oklamaná, moje sebavedomie kleslo na nulu. Najskôr som sa stále pýtala, kde som urobila chybu, pitvala som sa v tom, hľadala vinníka. A potom som si vytvorila ochranný štít, pevne rozhodnutá, že žiadneho chlapa vo svojom živote už nechcem vidieť.
Lenže každej žene chýba pohladenie, chlapské rameno, o ktoré sa môže oprieť. Tak som si po roku bez vzťahu podala zoznamovací inzerát. Vlado bol o rok starší, rozvedený, žil sám v garsónke. Párkrát sme sa stretli na káve, zašli do kina, na večeru. Bol pozorný, a ja opatrná.
Keď po šiestich týždňoch známosti začal spriadať plány, ako garsónku predá a nasťahuje sa ku mne, začala vo mne blikať kontrolka. Nebola som pripravená na to, že by som si do domácnosti priniesla nového chlapa.
Mala som pocit, že toto už ani nikdy chcieť nebudem. Vyhovovali mi stretnutia na neutrálnej pôde a problémom nebolo ani prespanie u jedného či u druhého. Ale spoločný život? To som naozaj nechcela. Všetko sa však ešte vystupňovalo, keď Vlado začal hovoriť o dieťati. Svojho jediného syna veľmi nevídal, jeho bývalá žila dosť ďaleko. Lenže ja som mala dávno po štyridsiatke a posledné, po čom by som v tomto veku túžila, bolo začínať úplne od začiatku, ešte aj s dieťaťom.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Po trpkom sklamaní som nakoniec našla lásku – na ulici
Odrazu mi na Vladovi začali vadiť aj maličkosti. Drobné hádky vyvrcholili, keď som v ďalšej debate na tému dieťa povedala rázne nie. A to bol koniec vzťahu, ktorý sa mohol vyvíjať celkom pekne. Nechcela som novú rodinu, nechcela som sa znovu stať matkou a otehotnieť s mužom, ktorého som vlastne poznala krátko. Na druhej strane som Vlada nechcela obrať o možnosť nájsť si niekoho, s kým tú rodinu ešte má šancu založiť. Tak prišlo to, čo bolo nevyhnutné: rozišli sme sa.
Z rozchodu som sa tentoraz nespamätávala dlho – kamarátka ma zoznámila so svojím kolegom, o desať rokov starším mužom, ktorý v ich firme pracoval ako ekonóm.
Emil bol vdovec, žil v rodinnom domčeku na dedine. Mal malé hospodárstvo a deti rozletené po svete. Bol úprimný, prirodzený, dobrák od kosti. No opäť rodinný typ. Nie, dieťa odo mňa nechcel, už po pol roku ale bral ako samozrejmé, že sa presťahujem k nemu na dedinu a hospodáriť budeme spolu.
A hoci to nepovedal nahlas, vycítila som, že by zo mňa chcel mať gazdinku. Prísť k nemu na zabíjačku ako hosť bolo fajn, ale byť toho bežnou súčasťou? To som predsa nebola ja! Nikdy som nemala vzťah k hospodárskym zvieratám a netúžila som skoro ráno vstávať, aby som ich nakŕmila. Sliepky, kozy ani dve prasatá do môjho životného štýlu nezapadali.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Rozišli sme sa bez veľkých problémov. Emil pochopil, že z mesta neodídem, že skôr než starať sa o dom a hospodárstvo je pre mňa prirodzené zájsť do kina, do divadla, požičať si dobrú knihu a večery tráviť pri nej.
Tak som prišla o dvoch chlapov, ktorí to so mnou mysleli vážne a pravdepodobne by mi nikdy neurobili to, čo mi urobil môj exmanžel. Možno to len bola smola, že obaja chceli vážny vzťah so všetkým, čo k nemu patrí.
Ja však ani teraz nemám potrebu zdieľať s novým mužom spoločnú domácnosť. Vyhovuje mi skôr priateľstvo s výhodami, čím sa zrejme vymykám vžitým predstavám o ženách a mužoch. Na mužov som určite nezanevrela a ak nájdem takého, ktorý ma pochopí, som ochotná skúsiť to znovu. Lebo to chlapské rameno mi stále chýba.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na